Hneď po prebudení štartujeme auto smerom k Národnému parku Denali. Obloha je jasná, čo je dobré znamenie. Slnko je už pomerne vysoko (ach, ako my máme radi tieto polárne dni, kedy je takmer non-stop svetlo) 😊 .
Po príchode kúpime lístky na shuttle bus, žiaľ iba po Toklat River, pretože zvyšné cesty sprístupňujú až začiatkom júna, čo sme my tesne minuli. Táto trasa nás vyšla 30 dolárov /osobu, plus sme museli mať Annual Pass do národných parkov.
9:15 sme odchádzali z parkoviska a autobus bol iba tak polovične naplnený, čo nám iba vyhovovalo 😊 . Prvých 15 míľ je prístupných aj pre osobné autá, ďalej sú už rampy, cez ktoré púšťajú iba shuttle busy alebo peších turistov.
Keby sme to vedeli skôr, asi by sme veru zvolili túto možnosť. Cesta do cieľa – k Toklat River mala trvať približne tri hodiny a jediné, čo sme cestou videli bolo zopár cariboo, veveričiek a kozy. Sledovaním kôz sme strávili asi dvadsať minút.. Asi sme sa už nechali zhýčkať pohodlím a voľnosťou vlastného vozidla, toto nás dojímalo.
Aby som nezabudla, tak sme videli ešte jedného moosa, asi kilometer od nás, a údajne aj dvoch medveďov (tam som už ja ani nedovidela 😀 ).
Vrcholky hôr sme našťastie stihli vidieť ešte kým ich nezahalili oblaky.
Najvyšším vrchom je Denali, kedysi známy ako Mount McKinley, ktorý má výšku takmer až 6200 metrov nad morom a je najvyšším vrchom Severnej Ameriky.
Cesta naspäť trvala opäť poctivé tri hodiny, ak nie viac. Shuttle busov sme stretávali podstatne viac ako po ceste tam, na niektorých zrázoch, kde sme sa navzájom míňali, mi občas nebolo všetko jedno.
Po výdatnom spánku sme celí vytrasení a šťastní povyskakovali z busu. Sadáme do auta a ideme smerom preč od Denali – chceli sme vytiahnuť ešte dron a porobiť nejaké zábery aspoň z diaľky. Cestou míňame veľkého moosa hneď pri ceste 😊 .
Oblaky nad Denalil sa postupne rozpadli a nám sa naskytol neskutočný pohľad na celú tu nádheru pred nami a okolo nás.
Pokračujeme smerom k Anchorage. Prechádzame okolo kopy povykladaných harabúrd – na stolíkoch, po zemi, povešané na dome.. kým si uvedomíme, že to je vlastne starožitníctvo, Maťo už zaraďuje spiatočku. Mal tam na čo si len spomeniete – od hrablí, cez reťaze, vypchaté zvieratá, staré nádoby, cedule, šperky, staré benzínové pumpy, grizzlyho drápky (do dnes si vyčítam, že som si jeden nekúpila a nenosím ho na krku) a samozrejme – špz-tky.
To bola najnovšia Matejova mánia. Honobiť špzetky z miest, kde sme boli a kade pôjdeme.
V tej dobe sme ešte naisto nevedeli, že pôjdeme na Aljašku, a keď sme tu už boli, tak to nastalo. Jeho túžba ísť si nejakú odmontovať priamo z nejakého auta (kým ja som sa ho pýtala, či je normálny, on si navrával, že to auto je tam určite nabúrané, nepojazdné a nikomu nepatrí 😀 ), a to všetko v krajine, kde vás môžu pri vstupe na ich pozemok zastreliť 😀 .
Tento zvláštny pán, nazvime ho starožitník, nám v podstate zachránil život, keďže na naše veľké šťastie sme uňho nejaké tie aljašské značky našli 😀 , mal dokonca dve rôzne (asi staršiu a novšiu), samozrejme sme museli zobrať obe 😀 . Ešte že bude mať Matej čoskoro tie narodky. Neviem ako to prenesieme všetko do Európy v kufri 😀 .
A na záver krásneho dňa náhodne nájdeme náš spací štandard – parkovisko pred Walmartom vo Wassile. Takže aj zuby budú umyté 😉 .
L
