Nikým nerušení sa prebúdzame do mrazivého rána. Nečakali sme, že zima si nás ešte nájde, no ranných mínus desať nás vyviedlo z omylu. Zabalení sme boli až po uši a jediné, čo nám obmŕzalo, bol nos 😀 .
Presunuli sme sa bližšie k civilizácii a na parkovisku pred zatvoreným kempom sme si spravili raňajkovú ovsenú kašu ( my zavretí v teple auta a hrniec na variči hneď pri dverách zvonku 😊 ).
Posilnení sme si to zamierili rovno pred Visitor centrum priamo v mestečku West Yellowstone, kde sme si išli zakúpiť americký Beautiful Pass ( preukaz do auta, ktorý oprávňuje majiteľa vstúpiť na územie takmer všetkých amerických národných parkov ).
Bum, 80 dolárov fuč a už aj vchádzame do parku, kde nám ho rangeri hneď aj kontrolujú. Už pri vstupe vás upozorňujú tabule a nápisy, aby sme boli ostražití a zároveň opatrní, pretože zvieratá sa tu voľne pohybujú, a že my sme tu iba na návšteve.
Prezrela som si zopár letáčikov, zvažovali sme, či by nebolo hodné si tu rezervovať nejaký kemp, pretože park je naozaj obrovský. Odpoveď na naše úvahy prišla takmer okamžite – v tomto čase otvorené dva kempy, oba plné. Ceny sa pohybovali tak od 40 – 60 dolárov. Vďaka za rozlúštenie tejto dilemy 😉 .
Po pár minútach jazdy sa v priekope pri ceste prechádzal obrovský bizón. Maťo skáče na brzdy, výstražné kontrolky blikajú ako o život, samurajským pohybom si hádže foťák okolo krku a vyskakuje z auta. Za pár minút sa behom približuje k autu s obrovským úsmevom, že videl voľne žijúceho bizóna.
Pár metrov ďalej bola obrovská pláň, kde stálo zopár áut ( stojaci dopravný prostriedok, nedajbože viac, znamenal jediné – bufety, toalety alebo nejaké zviera nablízku ). To sme už normálne zaparkovali a kochali sa stádom bizónov iba pár metrov od nás. Pôsobili veľmi pokojne, požierali trávičku a tvárili sa, že tam nie sme 😊 . Musím ale uznať, že budia naozaj veľký rešpekt. Nechcela by som ich znervózniť 😀 .
Pokračujeme v ceste. Výhodou Yellowstone-u je to, že takmer celý park je prejazdný autom. Myslím taký základný okruh, takže si to môžete obísť z hociktorej strany, dostať sa kam potrebujete, odparkovať a kľudne sa tam vydať na peší prieskum okolia.
Treba si však pred návštevou zistiť na ich stránke, či nie sú isté obmedzenia, uzatvorené časti cesty, či už je hlavná sezóna a všetko je prejazdné. My sme nanešťastie išli trošku v predstihu hlavnej sezóny, takže k jednému vodopádu sme sa nedostali, čo nám bolo trošku ľúto, ale nedalo sa s tým nič robiť.
Obmedzenie, ktorému sa ale pravdepodobne nevyhnete a nedočítate sa o jeho aktuálnosti ani na internete, sú zápchy a zdržania. Nemyslím tie kvôli autám, na to sa treba, samozrejme, pripraviť tiež. Ale zápchy z dôvodu stád bizónov, ktoré si voľne vykračujú po cestách a je im úplne jedno, že ich neviete nijak obehnúť, a že idete na aute ich tempom už asi štyridsať minút. Ale opäť, nechcete ich nahnevať, tou hlavou by vám vedel pekne „skrášliť“ vaše milované auto 😀 .
Prvý dojem z Yellowstone-u bol naozaj čarovný. Cítite sa ako v inom svete, príroda si tam žije svoj vlastný život, za každou zákrutou sú scenérie úplne iné, mení sa terén, vzhľad krajiny. Kde-tu ide spod zeme kúdoľ horúcej pary, o pár metrov ďalej je neskutočný vodopád… My sme si to naozaj užívali.
Nedá mi ale nepodotknúť, že hoci sme mali jednu časť cesty nepriechodnú z dôvodu snehu, pretože sme tam boli v podstate ešte pred hlavnou sezónou, boli sme za to svojim spôsobom vďační. Áut bolo pomenej, parkovanie relatívne v kľude. Nechcem ani pomyslieť na šialenstvo, ktoré tam musí vypuknúť v lete. Opäť sa nám potvrdilo, že je lepšie ísť buď v predstihu, alebo jemne „po funuse“ 😉 .
Samozrejme, že bizóny neboli jediné zvieratá, ktoré sme cestou stretli. V Kanade sme už boli nejaký ten piatok a my sme nestretli žiadneho medveďa. Ani nevideli ( Maťo áno, ale z veľkej diaľky, to ako keby ani nevidel haha 😀 ).
Ako si tak veselo ideme, pri ceste stoja tak zo tri autá. Šípime, že tam sa bude veru niečo diať. Asi dva metre od cesty si v tráve šantili dvaja grizly medvedíci. Bolo vidno, že to nie sú dospelé medvede, ale skôr také prerastené mláďatká, ktoré už mali celkom statočné rozmery 😀 .
Niektorí odvážlivci vyšli z áut, vrátane nás, a z bezpečnej vzdialenosti sa ich snažili odfotiť. Väčšina sa skrývala za autami, niektorí to ani nepotrebovali, pretože si vytiahli na foťáky také objektívy, že sa kľudne mohli skryť aj za ne 😀 .
Celí nadšení z tohto zážitku sme pokračovali v ceste smerom na Mammoth Hot Springs. Pri hlavnej ceste sme odparkovali auto, odtiaľ to k nim bolo už iba minút pešo, no stálo to za tú námahu haha 😀 ( asi sme už z toho sedenia v aute zleniveli ).
Celé to tam budilo dojem mesačnej krajiny.
Bolo to niečo, čo sme doteraz nikdy naživo nevideli, odvšade stúpala para a smrdela síra. Nádhera!!!
Po nasatí atmosféry sadáme do auta ( my sme si bohužiaľ nezistili, či sú všetky cesty prejazdné ) a po hodine cesty nás otočí značka zákaz vjazdu a my si uvedomíme, že niekde sa stala chyba. Tower fall je pre nás tento raz nedostupný, škoda ☹ .
Cestou do Grand Canyon of Yellowstone sa vyhýbame značnému množstvu bizónov, ktoré by sme mohli počítať na desiatky.
Po skúsenosti s uzavretou cestou trošku tŕpneme, čo nám zas nevyjde alebo sa nepodarí. Máme to namierené priamo k Lower Falls of Yellowstone. Zaparkujeme, ideme ku chodníku a samozrejme, závora, že zákaz vstupu. To viete… Neuvidíme jeden vodopád, pretože cesta je uzavretá, a druhý, ktorého hukot je priam hmatateľný, necháme nevidený?! Šupho skok cez závoru. Tenisky sme si trošku zmáčali v zmeske snehu, vody a blata, ale verte, že to stálo za to!
Keď Maťo preskakoval skalný múrik, aby sa dostal bližšie a aby mal pekný záber, párkrát ma z tej výšky a toho zrázu oblialo.
Hlavne, že všetko dobre dopadlo a my sme s pocitom zadosťučinenia za ten predošlý vodopád pokračovali v ceste 😉…
L
