Od výletu na Sulphur Mountain prešlo pár týždňov a Matejov vyškrtávací kalendárik hovoril jasnou rečou 😀 – nemáme už veľa času do odchodu, tak musíme čím skôr využiť Ambassador pass na Columbia Icefield Athabasca Glacier, ktorý bol sprístupnený pre „tours“ od polovice apríla.
Našťastie nám vyšiel spoločný deň voľna takmer hneď po tomto dátume, tak sme neváhali.
Mala som možno väčšie očakávania, ako by som mať mala, pretože návšteva v októbri minulého roka, ( Link tu: https://lumadventures.com/2017/10/27/krst-ladovca/ 🙂 bola veľmi pozitívna a obaja sme boli nadšení, aj keď sme sa tam prešli iba peši, a to čo možno najbližšie, aj tak sme boli stále ďaleko, to prostredie nás dostalo . Z toho miesta sme boli nadšení. To sme si ale neuvedomili dôležitú vec – v tom čase už skončila turistická sezóna. My sme išli na túto tour už začiatkom sezóny.
Vyrazili sme pomerne skoro ráno, k Athabasca ľadovcu sme to mali necelé dve hodiny autom. Po príjazde na miesto sme ale už museli trošku obiehať zopár autobusov s prevažne čínskymi turistami.
Potom nám pridelili čas odchodu nášho „transferového“ autobusu. Ten nás po cca 10 minútach jazdy vysadil pri obrovských strojoch, ktoré boli krížencami akýchsi suchozemských ľadoborcov, traktorov a autobusov.
Tieto masívne stroje nás mali za približne dvadsať minút dopraviť bez minimálnych problémov priamo na povrch ľadovca, kde sme zotrvali pätnásť minút (zima a silný vietor nás prinútil skryť so dovnútra trošku skôr).
Nanešťastie bol ľadovec stále pokrytý hrubšou vrstvou snehu, takže žiadny priamy dotyk, či kontakt s ozajstným ľadovcom sa nekonal. Pôsobilo to ako zasnežená plocha, z čoho sme boli trošku sklamaní.
Plný autobus, plný ľadovcový transportér, vystupovanie, nastupovanie, všade bolo treba čakať na všetkých, a to nás ešte čakala zastávka na Glacier Skywalk.
Tam bolo opäť čakanie na výstup z autobusu, jemnejšia tlačenka na presklenej plošine trčiacej z okraja útesu vo výške 280 metrov v údolí Sunwapta.
Pri prvom kroku na sklenenú plochu ma trošku vypotilo. Pod sebou sme mali nič, nič, nič, menšiu rieku, navôkol ľadovce a obklopení sme boli horami.
A asi tridsiatimi selfie tyčkami, plus sme museli prekračovať ľudí ležiacich na priesvitnej podlahe robiacich si fotky.
Zotrvali sme tam asi päť minút a vybrali sa čakať na najbližší autobus, ktorý nás konečne dopraví na základňu. Čakali sme asi pol hodinu a asi sto razy sme si povedali, že na podobnom fakultatívnom výlete sme poslednýkrát.
Nikoho nechceme odrádzať od návštevy tohto miesta, pretože je tam nádherne a je to jedno z naších obľúbených miest. Avšak odporúčame si radšej skryť do vrecka tých 99 kanadských dolárov na osobu, odparkovať auto a prejsť sa dolinou, kde sa kedysi ten majestátny ľadovec tiahol (plus uvidíte v ktorom roku dosahoval akú dĺžku) a nafotiť si ho pekne z diaľky, odkiaľ bol vlastne aj tak najlepšie vidieť 😉 .
L
